O programe

Filotea90 je 90-dňový duchovno-duševno-telesný program určený pre veriacich ľudí, ktorí si uvedomujú, že sú Bohom milovaní a chcú Boha milovať správnym spôsobom. Zapojiť sa môže každý človek (rovnako muži ako aj ženy, deti, mladí aj starší) v akomkoľvek veku a v ktorejkoľvek fáze viery. Tento program, alebo tzv. duchovné cvičenia (ktoré sú aj telesnými cvičeniami) sú inšpirované projektom Exodus 90, postavené na troch hlavných pilieroch (modlitba, askéza, spoločenstvo) a sprevádzané kapitolami knihy sv. Františka Saleského Filotea – Návod k nábožnému životu. Slovo „Filotea“ sa môže preložiť ako milovaná Bohom, ale aj milujúca Boha. Jedná sa tu o dušu človeka, ktorá si uvedomuje, že ju Boh miluje takú, aká je a zároveň ju posilňuje, aby milovala Boha, čo sa prejavuje aj láskou k sebe a láskou k blížnemu. Dôležité je rozhodnúť sa a v spoločenstve, aj keď v súkromí, nechať sa vtiahnuť programom, ktorý môže vďaka úprimnosti viesť človeka správnym smerom ku konkrétnemu dobrému cieľu. Tento program nemá viesť k výkonu a extrému. Nejde ani tak o to, aby človek 90 dní bez zlyhania plnil nejaké body programu, ale má ho to priviesť k tomu, aby si postupne osvojiť životný štýl Bohom milovaného/milovanej, aby plnením Božej (nie svojej) vôle sa stal tým/tou, v ktorom/ktorej má Boh svoje zaľúbenie – milujúcim/milujúcou Boha.

Modlitba nastavuje dušu človeka na stretnutie s Bohom, rozhovor s Ním a vnímanie Boha – aby sme mohli plniť Božiu vôľu, potrebujeme ju najprv poznať (Mária si vybrala lepší podiel). Preto je dobré sadnúť si Pánovi „k nohám“, teda uvedomiť si jeho prítomnosť a dovoliť mu, aby sa nám prihovoril, najprv v Božom slove, kde duša človeka číta slová o Božej láske k nej a následne čítaním kapitoly z knihy Filotea vníma, ako môže Božiu lásku voviesť praxe a konkrétne milovať.

Askéza alebo disciplína nás navonok obmedzuje, avšak nie preto, aby sme boli obmedzení, ale aby sme umŕtvovaním telesných túžob v sebe oživovali tie duchovné. Nedaj telu to, čo chce, aby duša dostala to, čo potrebuje! 

Spoločenstvo nás vedie jedným smerom. Obrusujú sa v ňom ľudské hrany, spoznávame svoju nedokonalosť ale aj výnimočnosť, cibríme sa v trpezlivosti s druhými, ale aj so sebou, učíme sa prijať druhých takých, akí sú, lebo aj nás Boh prijíma takých, akí sme.