SLOVÁ SV. FRANTIŠKA SALESKÉHO V ÚVODE KNIHY FILOTEA:
Skoro všetci, ktorí písali o nábožnosti, chceli poučovať osoby utiahnuté od hluku sveta, alebo aspoň odporúčali nábožnosť, ktorá vedie do samoty. Mojím úmyslom je poučiť o nábožnosti tých, ktorí žijú v mestách, v rodinách a na dedinách, ktorí svojím povolaním sú nútení žiť v spoločnosti, vo svete. Tí si často myslia, že vo svete nemožno nábožne žiť, lebo vraj ako nijaké zviera sa neopováži ochutnať semeno rastliny Palma Christi, tak nijaký človek nesmie siahnuť po palme kresťanskej nábožnosti, kým žije pod tlakom časných starostí. Žiť kresťanským životom je ťažká vec, ale predsa je potrebné, aby mnohí boli horlivejší než doteraz. Touto knihou chcem pomôcť tým, ktorí si vážne zaumienili viesť nábožný život.
Svoje slová obraciam na Filoteu. Chcem osožiť mnohým dušiam, a týmto spoločným menom sa obraciam na všetkých, ktorí chcú nábožne žiť. Filotea totiž značí toľko ako milovnica alebo duša Boha milujúca. Keďže mám na mysli dušu, čo túži po nábožnosti a tým po láske k Bohu, rozdelil som svoju knihu na päť častí.
V prvej časti chcem zmeniť prostú túžbu Filotey na vnútorné rozhodnutie — po dobrej sv. spovedi a sv. prijímaní — patriť len Spasiteľovi a oddať sa v šťastí jeho svätej láske.
V druhej časti poukážem na dva veľké prostriedky, ktoré nás čo raz väčšmi spájajú s Bohom. Sú to: používanie sviatosti, ktorými prichádza Boh k nám, a modlitba, ktorou nás priťahuje k sebe.
V tretej časti poukážem, ako sa má duša cvičiť v niektorých čnostiach, potrebných k duchovnému pokroku. Spomeniem však len niektoré nové pohľady, o ktorých nie je nikde inde reč a na ktoré človek sám od seba ani nepríde.
Vo štvrtej knihe upozorním na niektoré nepriateľské nástrahy a poukážem, ako sa ich treba chrániť a duchovne pokročiť.
Napokon v piatej časti zavediem dušu do samoty, aby sa občerstvila, oddýchla si, zotavila sa, aby si mohla nadobudnúť pokoja a pokročiť v duchovnom živote.
Drahý čitateľ, je pravda, že píšem o nábožnom živote, hoci sám som nie celkom nábožný, ale túžim byť nábožným a táto túžba mi dodáva odvahy, aby som aj teba poučoval. Istý veľký spisovateľ hovorí, že dobrý spôsob, ako sa niečomu naučiť, je učiť sa! lepší spôsob je navštevovať školu, ale najlepší spôsob je — vyučovať iných. Sv. Augustín píše nábožnej Florencii, že kto z úradu rozdáva, sám dostane a kto z úradu vyučuje iných, sám seba učí.
Milý čitateľ, môj priateľ! Keďže som biskupom, Boh žiada odo mňa, aby som do ľudských sŕdc vštepoval nielen obyčajné čnosti, ale aj jemu veľmi milú a drahú nábožnosť. Rád sa poberám na túto prácu, lebo tým jednak splním svoju povinnosť, jednak mám nádej, že tým skôr budem nábožným, čím horlivejšie budem v iných nábožnosť zdôrazňovať. Keď Božia velebnosť uzrie, nakoľko som si obľúbil nábožnosť, podaruje mi ju, aby som s ňou žil vo večnom duchovnom manželstve. Dúfam, že Boh vo svojej nesmiernej dobrotivosti si vyvolí moju dušu za svoju nevestu, keď povediem jeho milé ovečky k spasiteľným vodám nábožnosti. Do mojich uší vloží zlaté slová lásky a mojim rukám dá silu, aby som ich uskutočnil, v čom vlastne spočíva pravá nábožnosť. Ustavične prosím Božiu velebnosť, aby mi uštedrila takú nábožnosť, ale aj všetkým deťom Cirkvi, ktorej chcem navždy podriadiť všetky svoje spisy, svoje činy, svoje slová, svoje túžby a myšlienky.
V Annecy v deň sv. Magdalény 1609.
Filotea 90